Naháňačka za polárnou žiarou

Primárnym dôvodom návštevy Islandu bola polárna žiara. V sprievodcoch sme si našli, že aurora borealis je úchvatný zážitok, akých človek zažije v živote iba málo. Nuž naša cesta za polárnou žiarou bola poriadna naháňačka a v niektorých momentoch veľmi frustrujúca. Šťastný koniec, ktorý mala však nahradilo všetky pôvodné útrapy.

Island patrí medzi miesta, kde polárna žiara patrí k tradičným atrakciám. Každé stredisko a veľmi veľa ubytovacích zariadení pridáva do svojich propagačných materiálov fotografie s polárnou žiarou nad strechami. Už len obrázky poskytujú úžasný zážitok a chuť prežiť niečo podobné aj v na vlastné oči. V Akureyri sme na hoteli našli garanciu, že pri pobyte dlhšom ako 5 dní na severe Islandu máte 90% istotu vidieť polárnu žiaru.

Fotografie z reklamných materiálov https://www.booking.com/

Naša predstava, že počas jedenástich nocí na rôznych miestach Islandu musí nastať situácia, kedy si polárnu žiaru vychutnáme vo fotografickej kvalite, sa postupne ukázala ako príliš optimistická. Už sa nevrátime do minulosti, aká bola situácia v prvý večer, keď sme si možnosť polárnej žiary neoverovali. Prvý polooblačný deň a večerná jasná obloha nás uspokojila a pri kontrole oblohy sme sa uspokojili s jednoduchým príležitostným overením pred spaním a počas nočného prebudenia. Nič sme nezaregistrovali, ale mali sme pred sebou ešte deväť dní.

Podcenená polárna žiara

Potom však prišla tá napínavejšia časť. Zamračená obloha, ktorá začala putovať s nami. To, že bolo zamračené, sme si overili ľahko pohľadom a okrem toho sme si to začali overovať na https://en.vedur.is/weather/forecasts/areas/ . Túto stránku našla Martinka už pred odjazdom, pretože v jednej svojej časti dávala aj predpoveď polárnej žiari.

Pri overovaní skutočného stavu sme zistili. Že predpoveď polárnej žiary prestala fungovať a neviem objaviť jej priebeh. Druhá rovnako nepríjemná správa bola, že mraky sa rozhodli urobiť okružnú jazdu Islandom podobne ako my. Kým sme sa pohybovali na juhu a východe Islandu na severe hlásili jasnú nočnú oblohu a naopak na dni, kedy sme mali plánovaný pobyt na severe, predpoveď hlásila polooblačné noci na juhu a západe. Nuž vidina zamračených nocí, sneženia a dažďa nám veľa optimizmu nepridala.

Pomoc prišla na úrovni IT a to dokonca až z ďalekého Slovenska. Našu cestu za polárnou žiarou a celé Islandské dobrodružstvo sledovala aj naša rodina v Skalici. A pretože počas presunov sme mali málo času na vyhľadávanie možností, často prichádzali s radami a pomocou pri riešení problémov. Na oplátku sme pravidelne informovali o priebehu cesty a vzniknutých problémoch vrátane polárnej žiary. A tak Miška zo Skalickej základne nás začala informovať, že za hodinu bude vidno polárna žiada nad nejakým miestom.

Asi treba trošku odbočiť. Naháňačka za polárnou žiarou nás priniesla trochu aj do školských lavíc. Pri štúdiu kde sme sa dozvedeli, že polárna žiara nie je automatická. Okrem oblohy, kde najmä nízka oblačnosť dá stop vzniku, je potrebná aj solárna aktivita a vhodné podmienky vo vrchnej atmosfére. Výsledkom je údaj Kp idnexu, ktorý sa nejako logaritmicky vypočítava z geomagnetickej aktivity Zeme a v konečnom dôsledku je aj mierou pravdepodobnosti viditeľnosti polárnej žiary.

Neúspešná hľadanie

Naše zistenia nenasvedčovali deklarovanej veľkej šanci vidieť polárnu žiaru, ale rodine treba veriť. A pretože bol zrovna kratší z dní, keď sme vďaka fujavici a sneženiu museli vynechať vodopády a kráter sopky, ktorý sme chceli navštíviť bol zavretý, vyrazili sme na nočný lov. Vonku stále snežilo a Rasťo zo strachu volil cestu po známej ceste. Tou sme už prechádzali dvakrát a vedeli sme, že viedla cez náhornú plošiny. Kontrola predpovede počasia na mape 5x5 cm v počítači ukazovala niekde v tých miestach malý krúžok jasnej nočnej oblohy. Šanca, že ten malý fliačik je zrovna na mieste kam sme smerovali bol pri tej mierke mapy asi 50 km na milimeter naozaj skutočne malý.

Kupodivu sme našli miesto, na ktoré sme intuitívne mysleli. Z predchádzajúcich ciest sme si pamätali parkovisko pri odbočke na vedľajšiu cestu. Podľa turistických tabúľ sme vedeli, že ide asi o nejaké miesto s "pridanou hodnotou". Pravdu povediac v tme sme našli to parkovisko aj vďaka tomu, že tam stáli ďalšie autá. A tak sme zastali v so vetre a zime sme vyšli von.

Že sme na dobrom mieste sme spoznali rýchlo. Dve dodávky podľa nápisu patrili nejakej cestovnej kancelárii. Ponuku výletov za polárnou žiarou asi na Islande nemôžete prehliadnuť. Ponúkajú ich všade, v každom meste pri každom hotely. Naše autá boli od jazera Myvatn, čo bolo asi 25 km opačným smerom ako sme prišli my. Takže to vyzeralo, že ja pre profesionálov vyzeralo toto miesto ako vhodné na pozorovanie. Žiaľ z ich rozhovorom sa nám podarilo zachytiť iba útržky. Asi desať minút sme vychádzali a vchádzali do auta a podobne ako ľudia z dodávky pozorovali zamračenú oblohu. Medzitým sledovali mobily, telefonovali a ten, ktorý vyzeral ako sprievodca zopár turistom ukazoval niečo na obzore. Trvalo asi 20 minút, kedy ľudia z agentúry svoje pokusy vzdali, nastúpili do áut a odišli. My sme vytrvali ešte pár minút dlhšie, ale napokon, keď opäť dážď zo snehom dokázal, že nad nami nie je ani kúsok jasnej oblohy sme to vzdali a vrátili sa na ubytovanie.

Pochopili sme, že vidieť polárnu žiaru nie je automatický benefit pobytu na Islande. A tak sme sa vrátili v vedeckým metódam. Od skalického tímu sme si našli aplikáciu a tá nás začala pravidelne informovať o podmienkach. Občas v noci klikla informácia, akú máme šancu vidieť polárnu žiaru. Ale na stránke jednak bola mala, kde je polárna žiara momentálne viditeľná aká je predpoveď a aká je oblačnosť.

Bod mrazu

Nasledujúci deň sme mali spať v AKureyri a predpokladali sme, že v meste a navyše v kozmických kapsuliach šanca na polárnu žiaru bude mizivá. Ale aplikácia predpokladala, že nasledujúce dni by mali byť vysoké Kp a relatívne jasná obloha, čo šancu na videnie polárnej žiary zvyšovalo. S novými poznatkami sme vyrazili do Husaviku, kde sme mali absolvovať výlet za veľrybami. Opäť nám ho pre zlé počasie zrušili. Dozvedeli sme sa ale aj zaujímavú informáciu, že ani vysoké Kp nie je zárukou videnia polárnej žiary. Podľa recepčnej pri predaji lístkov na veľryby keď je vysoké Kp a malá oblačnosť môže byť intenzita žiary taká vysoká, že fascinujúcu hru svetiel na oblohe nie je vidno. Jednoducho je obloha iba sfarbená do nejakého odtieňa. Podľa mladej islandskej ženy je polárna žiara najlepšie vidieť pri Kp 2-4. Predpoveď na najbližšie štyri dni bola podobná a jasná obloha hovorila, že to vyjsť musí.

Na Islande sa počasie mení rýchlo. A tak keď sme videli zaťahovať sa mraky pri príchode na polostrov Snaefelness tušili sme komplikácie. Overenie na predpovedi počasia nám dalo za pravdu. Kým ešte deň predtým sa ukazovala nad západom Islandu jasná obloha, teraz bola takmer na 100% pokrytá mrakmi a východ sa odkrýval takmer do jasnej oblohy.

Finále

Naša viera v schopnosť vidieť polárnu žiaru bola narušená. Vyjadrenia niekotrých členov rodiny začali byť na adresu Islandu celkom dosť kritické, pretože spojenie chabého výsledku pri pozorovaní veľrýb a zatiaľ nulového výsledku pri polárnej žiare robili celý výlet okolo Islandu iba predraženou zábavkou.

Nasledujúci deň nám pozitívnu náladu nepridal. Vietor síce prinášal malú nádej, že by mraky mohlo odfúknuť, ale na oblohe po slnku nebolo ani stopy a na počítači sa ukazovala takmer 1000% oblačnosť. A predpoveď pre posledné miesto pri Rekyjaviku bola veľmi podobná. Malú šancu sme dostali večer, keď Rasťo takmer zinfartkoval pred vchodom, keď ho z tmy prekvapil turista zo susedného aprtmánu. Ten fotil polárnu žiaru na fotoaparáf a pretože časť toho svetelného spektra je neviditeľná, čo nevidelo oko, dokázal prístroj krásne zachytiť. Na obrázku bola zelenkavé svetlo, čo mohol byť aj filter nastavený aparátom.

Ale opäť sme si dali budík na pol jednu, kedy mala byť najlepšia kombinácia medzi zníženou viditeľnosťou a intenzitou žiarenia. Už štvrtý krát sme vstali, obliekli sa a vyšli na terasu, aby sme videli, že v noci je tma. Tentokrát však zjavne neboli úplné a my sme na oblahe videli jemné zelenkavé svetlo. Bolo v miestach, kde nemohlo byť nič, iba šíry oceán a... polárna žiara. Deti nevstávali ochotne, program predchádzajúcich 8 dní ich zmoril viac ako dosť, ale napokon sa predsa len obliekli a vyšli sme na terasu. Bola tam, ukázala sa decentne. Nebolo to fascinujúci koncert Justina Biebera alebo Lady Gaga, ale zázračný komorný koncert. Aj keď sme videli hru svetiel na vlastné oči boli sme prekvapený aká fascinujúca je tá hra pri zobrazení na fotoaparáte.

Tešili sme sa ako malé deti a snažili sme sa na terase moc nehučať, aby sme nezobudili turistov zo susedných apartmánov. Zbytočne. Keď sme si privikli na tmu zistili sme, že v odoch susedných apartmánoch sedia pri veľkých oknách postavy a pozorujú to, čo aj my. Predstavenie oblohy trvalo asi 30 minút. Po nich sme prepustili deti do ríše snov a ešte sme si dvaja na chvíľku sadli a pozorovali spoza okna posledné doznievajúce lúče nočnej žiary. Napokon sa opona zavrela, posledné záblesky hviezdnej oblohy zakryli novo prichádzajúce mraky a my sme mohli ísť spať s vedomím, že cieľ pobytu bol splnený.

Plán B

O dva dni sme navštívili plán B. Pri prezentovaní program som hovoril o pláne B zo žartu. V múzeu vedy Perlan v Reykjaviku som totiž objavil, že tam ukazujú polárnu žiaru. Ako som povedal, ak sa nám náhodou za tých 11 dní neukáže pôjdeme tak a pozrieme si ju na filmovom plátne. Videli sme ju, ale toto múzeum stojí za svoje vstupné. A videoprezentácia o polárnej žiare je úžasná. Dozviete sa, ako vznika (to možno aj tak nepochopíte), ako sa prejavuje, kde sa dá pozorovať nielen na zemi ale aj vo vesmíre. Zaujímavé boli aj informácie o tom ako vnímajú pôvodné civilizácie tento fenomén. No a samozrejme tam vidíte zábery polárnej žiary v tej najgýčovitejšej podobe. Aj keď plán B bol úžasný, stále mal menšiu kvalitu ako skutočné vlastným zrakom pozorované nebeské divadlo.

Polárna žiara je typická pre Island, Je typická v tom aká je. Nie je prvoplánová. To, čo dostanete je úžasné, ale nie je to zadarmo. Musíte mať trpezlivosť a veriť v to, že Island vám ponúka veľa a chce vám ukázať svoju krásu. Možno preto sú severania medzi najšťastnejšími národmi na svete. Historicky sa naučili, že nič nie je zadarmo a preto všetko čo dostaneme od prírody, ľudí, spoločnosti máme považovať za dar a užiť si to naplno.