Normálne cestovanie na a po  Islande

Pod osobným statusom, ktorý som dal na facebookovú stránku sa rozvinula zaujímavá debata o Covid opatreniach. Ten status bol o tom ako som 12 dní žil bez respirátoru a rúška pri výlete na Island a diskusia zodpovedala tomu, čo som napísal dávnejšie v inom blogu. Tento blog je prvý z radu skúseností, ktoré som získal na Islande.   

Na začiatku cesty na Island bola nešpecifikovaná túžba vidieť polárnu žiaru. Napokon z toho bola poriadna naháňačka, našťastie s úspešným koncom, ale to opíšem v niektorom z blogov. Túžba sa prvý krát zhmotnila v knihe, ktorú dostal syn od Ježíška pod stromček. Opisovala vhodné miesta na pozorovanie polárnej žiare. A keďže tie miesta boli buď veľmi ďaleko alebo veľmi ďaleko a veľmi drahé, až do leta to vyzeralo na niečo, čo si dáte do dlhodobých cieľov.

Ale súčasnosť je všetko možné a nič nie je normálne. A tak sa v lete objavila ponuka ja lacné jesenné letenky na Island. Po skúsenostiach z Prahy a Chorvátska sa nám nové podmienky turistiky, v ktorých zmizli preplnené atrakcie a davy turistov zapáčili. A ak vás lístok do Prahy vyjde takmer možno nejakých 30 €, tak letenka do Reykjaviku za 40 € naozaj je výhodná.

Chrobák bol v hlave a žil svojim životom, kým neovládol myseľ úplne. Samozrejme medzitým letenky mierne zdraželi, ale napokon boli stále veľmi výhodné. Hľadali sme v ponuke vhodný termín a keďže išlo aj o splnenie želaní našich detí, hľadali sme variant, ktorý by im umožnil nevymeškať príliš veľa z výuky. Jesenné prázdniny a Sviatok všetkých Svätých boli ideálnym termínom. Niekoľko klikov na internete a letenky sú zabezpečené.

Príprava na cestu

V momente potvrdenia pobytu prišla prvá zmena oproti cestovaniu pred koronou. Nezachvátila nás eufória, radosť a entuziazmus, vďaka čomu by sme sa okamžite pustili do plánovania, hľadania a snívania. Naša radosť bola tlmená otázka, ktovie ako to napokon bude, ktovie, či sa tam dostaneme. Veď či a aké budú podmienky cestovania o tri mesiace si naozaj trúfol odhadnúť málokto. Aj preto sme s prípravami začali veľmi zvoľna a skôr v úvahách ako v reálnej podobe.

Prvýkrát sa podmienky výletu zmenili už na začiatku septembra, keď nás informovali, že náš odlet bol posunutý zo štvrtka na utorok. Nuž v pôvodnom pláne sme počítali, že deti vymeškajú iba nejaké 2-3 dni a to sa týmto predĺžilo, ale deň pre prázdninami bývaj aj tak voľnejší a tak sme so zmenou súhlasili.

Keď prišiel október prišiel aj čas začať plánovať pobyt. Ako sme zistili možnosti, čo pozrieť na Islande je dosť a krajina ponúka veľa atrakcií, ktoré v našej oblasti vidíme zriedka. Pri rezervovaní ubytovania som zaregistroval ďalšiu významnú zmenu v cestovaní vďaka korone. Podmienky stornovania pobytu sa výrazne zlepšili. Booking.com som využil už neraz. Pri hľadaní ubytovania s malými deťmi som vždy sledoval aj storno podmienky a bezplatné storno krátko pred pobytom bolo skôr vzácnosťou ako pravidlom. Teraz v princípe takmer všetky ubytovania na Islande bolo možné stornovať bezplatne niekoľko dní pred nástupom na ubytovanie.

V momente keď som mal základný obrys cesty okolo celého Islandu prišla druhá zmena. Informácia od leteckej spoločnosti, že naše letenky boli presunuté zo štvrtka na sobotu. To už bolo vážnejšie! Z nášho 7 dňového pobytu sa stal zrazu takmer dvojtýždňový výlet! Nájsť ubytovanie na Islande pre štyroch ľudí pod 100 € je nemožné. Nocovanie v aute, ktoré je veľmi populárne medzi mladými ľuďmi v novembri je tak ďaleko na sever s deťmi nerealizovateľné. Aj k tomu pridáme denný poplatok za auto, predĺženie pobytu vyjde tak na 150 € za deň, čo pri 4 dňoch nie je malá suma.

Napriek tomu bolo rozhodnutie rodinnej rady jednoznačné. Predĺžime pobyt a jeden a pol dňa navyše využijeme na konci na relax a prípravu na domov.

Horúčka našťastie neprišla

Ako sa blížil termín nervozita stúpala. Tentokrát to však nebola nervozita cestovná. Novým pocitom oproti predchádzajúcemu obdobiu bolo neistota, či sa naozaj cesta uskutoční. Áno trochu podobný pocit sme mali keď deti boli veľmi malé a hrozilo, že ich choroba prekazí cestovateľské zámery. Kým tam išlo o naše rozhodnutie, tu stačil jeden negatívny výsledok testu aby zmaril akúkoľvek možnosť cestovať. AJ preto sme počas otvorených búd obmedzili sociálny kontakt.

Napriek tomu čakanie na výsledok testov bolo napätím. Korona obchádzalo Skalicu a aj keď sme necítili príznaky, jesenné soplíky a kašlíky sa nevyhli ani našej rodine. Niekoľko minút napätia ukončila pozitívna správa o negatívnom teste.

Teraz už mohli prípravy ísť na plné otáčky. Veci sme už mali dávnejšie pripravené a tentokrát to nebolo náročné. V záujme zníženia nákladov na cestu sme si totiž zaplatili iba príručnú batožinu. Znamená to zbaliť sa na 12 dní do batožiny, ktorá nebude väčšia ako 20x30x40 cm. V jesennom období na sever to znamená brať iba naozaj nutné veci, napríklad plavky a uteráky. Zabudnúť sme mohli na kozmetiku, vybavenie a pomôcky do kuchyne a jedlo, ktoré nie je možné preniesť cez letiskovú kontrolu. 

 Štyri vaky, tašku s počítačom a nejaké kabelky sme spolu s desiatou hodili v utorok do auta a vyrazili. Pôvodne som zvažoval aj cestu vlakom. To by sa mohlo zdať problematickejšie ako je v skutočnosti. Hodonín je na hlavnej trati Katovice - Viedeň a každé dve hodiny tak stojí vlak, ktorým ste za nejakých 90 minút na Hlavnej stanici vo Viedni. A do 20-30 minút je prípoj na IC vlaky zo smeru od Salzburgu, ktoré končia svoju trasu na viedenskom letisku. Keď som testoval túto možnosť, cestovné lístky nás vyšli spolu asi 80 €.

Namiesto toho sme sa predsa len rozhodli pre drahšiu verziu cestovania osobným autom. Najmä pri ceste naspäť nás trápilo riziko meškania lietadla, ktoré by zabránilo použiť vlak na ktorý boli lacné lístky určené. Naše obľúbené parkovisko Mazur, ktoré je síce trochu mimo letiskovej plochy, ale ponúkalo dlhodobé parkovanie za relatívne prijateľné ceny, bolo síce kvôli korone zatvorené, ale ponúkalo pre klientov zľavu na oficiálnom vonkajšou parkovisku letiska Schwechat. Za našich 12 dní vyšla cena menej ako 100 €. Síce sme si dvakrát obišli letisko, pretože sme QR o zaplatení nechali v kufri auta a pri vstupe sme omylom zobrali lístok.

Ruško v lietadle? 

Pretože nízkonákladové letecké spoločnosti ponúkajú check-in cez internet palubné lístky sme už mali vytlačené a preto napriek meškaniu pri príjazde sme mali ešte dosť času. Pili sme častejšie, pretože nás čakali štyri hodiny v rúškach. Aj v lietadle sme trochu "podvádzali" pretože sa nám našťastie automaticky pridelili miesta vedľa seba a tak minimálne "bradovka" bola relatívne jednoduchá.

Pri pridelení miesta sme mali asi šťastie. Sedadlá sme si nechali prideliť automaticky pretože za výber miesta pýtali aerolinky polovičnú cenu ako za letenku. My sme mali sme neplnoletého cestujúceho a taký asi v programoch má nastavené miesto vedľa rodiča. A keďže aj zvyšný dvaja sme boli v blízkosti stačilo pár otázok na susedov a sedeli sme vedľa seba.

Lietadlo bolo plné a veľa cestujúcich asi nemalo také šťastie. Už som letel aj dlhšie, ale ani vtedy som nezažil toľko pohybu v lietadle ako tentokrát. Mladé páry, ktoré išli na Island podobne ako my, podobne ako my nepriplatili miesto a tak sedeli od seba. A galantní mládenci podobne ako otcovia rodín museli samozrejme počas letu aspoň dvakrát navštíviť partnerku a dať ako sa hovorí "small talk".

Nuž aj keď nás pri vstupe na lietadlo nekontrolovali všetci sme vedeli, že pre vstup do Islandu je potrebné potvrdenie o očkovaní a negatívny výsledok testu. Teda vlastne to potrebné nie je, ale v takom prípade ide cestujúci do štátnej karantény, ktorú si hradí sám. Pri Islandských cenách predpoklad, že by to niekto bol ochotný obetovať takúto štrapáciu je veľmi malý. Aj tak je otázka, či táto politika nízkonákladových leteckých spoločností je v covid časoch ideálna. Ktovie aké percento cestujúcich, ktorý si volí tieto lety, kvôli nízkym cenám využíva voľbu vlastného miesta a či sa oplatí riskovať šírenie nákazy aj tým, že sedíte v bezprostrednej blízkosti viacerých neznámych ľudí podobne ako vaši rodinní príslušníci.

Po štyroch hodinách letu sme pristáli na letisku v Keflaviku a vítalo nás typické severské počasie. Nesnežilo, pršalo a fúkalo. Už pri prechode do autobusu, ktorý nás previezol k letištnej hale sme poznali, že dážď na Islande je naozaj dážď a bez dobrého vode odolného oblečenia je pobyt na Islande utrpením. Okrem toho sme si hneď overili múdrosť jednej kamarátky, že na Islande prší zboku! Prehánok a pršania sme si užili dosť, ale dáždnik som videl iba jeden. Na sopke pri Reykjaviku, kde sa nejaká turistka snažila natočiť sa počas "bezvetria" tak aby jej nevyvrátilo dáždnik pri drobnom dáždiku.

Ešte nás čakal vstup na Island a jedna hádka. Tá hádka bola spôsobená tým, že od nás chceli vyplnený formulár. Martinka mi síce hovorila, že na facebooku našla, že niečo také vyplnili, ale travellers.sk jej v odpovedi napísali, že formulár dostali od leteckej spoločnosti. A keďže mi sme nič také nedostali, necítil som povinnosť hľadať niečo také. Ale našťastie po niekoľkých pokusoch a omyloch pri dotykovej obrazovke sa nám podarilo vyplniť požadované údaje.

Nasledovala kontrola pasov, očkovacích preukazov a výsledkov testov. Prekvapujúco v rozpore s informáciami Ministerstva zahraničných vecí tieto údaje požadovali iba od dospelých a od deti, ktoré ich tiež mali, si tieto údaje nevyžiadali. Či je mylná informácie na stránke MZV SR alebo si úradníčka zjednodušila službu neviem posúdiť.

Bezrúškové cestovanie

Keď sme vyšli von z budovy uvažovali sme, či si dáme dole rúška. Ale pretože dážď zboku aj vietor ustal nebol dôvod chodiť v nich. A tak sme ich odložili. Až do momentu, keď sme opäť vstupovali na pôdu letiska.

Áno dvakrát sme zažili rúškovú recidívu. Prvýkrát keď sme vstupovali do požičovne áut. Konštatovali sme, že sme si nepozreli https://www.dondoo.com/results/to/iceland/ Ale syn nás upozornil aby sme hovorili iba o sebe, ale že tam také nič nie je. Chápeme, pravdilá nosenia a nenosenia rúšok sa tak často menia, že taký malý start-up ako je tento projekt nášho rodinného príslušníka nemá šancu aktualizovať, čo sa môže a nemôže v súvislosti s covidom.

Druhé spýtavé držanie rúška sme zažili pri prvej návšteve obchodu. Pretože sme nemali žiadne zásoby, prvá cesta s požičovne viedla do obchodu. Pri moknutí na parkovisku, nebudem uvádzať, že to bolo druhé zmoknutie, pretože tie konečné počty by boli príliš vysoké, sme sledovali ľudí, ktorí vstupovali do obchodu, či nosia rúška alebo respirátory. Zobrali sme ich, ale keď sme videli, že ich nikto nemá, nevideli sme dôvod dávať si ich. A tak zapadli rúška a respirátory do krátkodobého zabudnutia.

Nie, že by sme ich nevideli. Prvé a posledné dni v okolí Reykjaviku sme videli ľudí s rúškami aj s respirátormi. Vyzerali ako turisti, ale dôvod prečo používali rúška neviem posúdiť. Nie, Island nie je antirúškarská krajina. Len je tuším najviac preočkovaná krajina Európy a krajinou so striktnými obmedzeniami pri vstupe do krajiny. Tým pádom síce majú relatívne viacej prípadov a ako som v statuse napísal od júna majú 1,5x viac prípadov korony ako za vyše roka predtým. Ale oproti mizivým 30 úmrtiam do júna zaznamenali od júna iba 4 ďalšie úmrtia. A vďaka tomu môžu na Islande opustiť takmer všetky obmedzenia, ktoré sa týkajú šírenia korona vírusu.

Tento výlet do "normálu" bol iba krátkym intermezzom. Po návrate nás samozrejme čakali obmedzenia a obmedzujúce pravidlá, za ktoré si však čiastočne môžeme sami.